Náš cavalier bol naozaj neobyčajný psík. Už pri jeho kúpe nás po ceste z Komárna zastavili policajti a snažili sa tatinovi dať pokutu kvôli nezapnutému pásu. Ale Doby ich natoľko upútal, že v krátkom okamihu zabudli na priestupok a začali zisťovať odkiaľ ho máme, koľko stál a tak sme im dali kontakt chovateľa a tatko prirodzene využil situáciu vo svoj prospech. Pokuta nebola a Dobyho status sa zvýšil na hrdinu. Poslušne sedel na sedadle a púšťal slinky sestre na ruku. Môj tatino s ním ako jediný z rodiny viedol boj, lebo on rozhodne nebol za to, aby sme mali psa. Rodičia sú vyťažení prácou, ja končím vysokú, sestra je ešte malá a nemôže sa oňho starať sama. Lenže potom, ako ušetril 500Sk a ani raz sa vnútri nepocikal, začal si na neho zvykať. Problém však bol, že náš štvornohý miláčik si nezvykal na neho... Určite mu musel rozumieť, keď ho nazval zasykancom a malým capkom, takže trvalo dobré tri týždne, kým dovolil tatkovi, aby ho pohladkal. Dovtedy vždy ušiel. A večer, keď už ležal v brlôžku v kuchyni na našu - zjavne už bývalú hlavu rodiny - zazeral a štekal, aby láskavo zhasol konečne svetlo a nerušil ho pri zaspávaní.
Najradšej bol, keď sme boli celá rodina spolu s ním na dovolenke, doma v záhrade, alebo na prechádzke v parku. Zaujímavé je, že si nikdy nevynucoval pozornosť, neotravoval a nesnažil sa upútať nevhodným správaním. Stačilo mu aj to, že ležal na mieste, odkiaľ na nás všetkých videl a sledoval ako večeriame, rozprávame sa a keď sa pohľad hocikoho z nás stretol s jeho očami, nikomu nedalo len tak si ho nevšímať. Hneď bol na mojich rukách, so sestrou v kresle, ale najviac bol s maminou v kuchyni a "pomáhal pri varení." Resp. ak mamina nechala otvorenú umývačku mohol rýchlo zlízať zvyšky jedla z tanierov ... prirodzene, pokarhanie mu za tú slasť stálo.
Miloval deti, sestra ho bez problémov vzala trikrát denne na prechádzku a veľmi rád vystrájal rôzne kúsky vhodné do cirkusu, keď sme mu v záhrade pripravili tzv.agility cvičisko. Behal po latách, podliezal, preskakoval prekážky, robil slalom a na konci si víťazoslávne skočil do vzduchu zo zadných labiek pre odmenu. Mňam, psie keksíky mal ozaj rád. Ale určite nie tak veľmi ako kurací špíz v reštaurácii nášho krstného otca, kde býval poslušným návštevníkom a ako to už býva, aj konzumentom. Bez okolkov nás s maminou sprevádzal na nákupoch, čas strávený v aute alebo čakaním nehral u Dobyho žiadnu rolu. Na ulici zdravil všetkých susedov úsmevom od ucha k uchu, nie štekaním, to len v prípade pani poštárky, ale tá si počas výkonu povolania musela zvyknúť aj na pitbulov, cavaliera preto určite zvládla.
... s Dobkom sme sa nestihli rozlúčiť, moja sestra bola v detskom tábore a ja som šla na tri mesiace do USA. V ten deň som mu kúpila obojky, vodítka, šatku na krk, oblečenie do dažďa ale bohužiaľ, už som mu nič z toho nemohla vyskúšať. Rodičia mi mailom oznámili, že Dobko vybehol na ulicu a tam ho vážne zranilo auto. Náš zverolekár mu už nedokázal pomôcť, a to mal Dobyho nesmierne rád. Páčil sa mu už od šteniatka, asi aj preto, lebo ja som s každou maličkosťou hneď štartovala auto a letela do ordinácie, takže sa mali možnosť dobre spoznať.
Každý, kto má domáceho miláčika vie, aké ťažké by bolo, keby sa raz vrátil domov a už by ho tam nečakal. Najmä ak to zvieratko žilo v domácnosti a svojim správaním a životom v rodine si získalo jej každého člena. Dobko bol úžasný priateľ, milý spoločník, veľký optimista a dával nám veľa lásky. Preto verím, že ak existuje psie nebo, Doby v ňom určite našiel svoje čestné miesto. V našej rodine však po ňom ostalo prázdno, ktoré ani po rokoch nie je možné zaplniť...
Komentáre
verim Ti:(