Všetko čo sa deje

" Budeš mať narodeniny, čo by si si priala? Súrodenca či bicykel?" Tak toto sa opakovalo rok čo rok. Mala som jedenásť a po tejto otázke nasledovala jasná odpoveď: horský a ružovej farby. Nerozumela som, prečo by som mala mať niekoho, s kým by som sa delila o hračky, o počítač, Cd-čka, izbu, o pozornosť a lásku. Mne bolo výborne, nepostrádala som súrodenca, nakoľko mi ho vynahradili moji rodičia a kamaráti v škole, na angličtine a vo folklórnom súbore. Niekedy som sa aj celkom rada zaoberala sama so sebou, nepotrebovala som spoločnosť, nakoľko som navštevovala množstvo krúžkov, hrala tenis, učila sa hrať na flautu, starala sa o domáce zvieratá: raz to boli andulky, potom rybičky, korela a psíkovia. Takže prečo tá otázka?

Odpoveď na ňu prišla o dva roky neskôr, keď sme sa vrátili z dovolenky a ja som začala opäť školu. Mamina mi oznámila, že potrebuje látku, vraj ide si dať ušiť nohavice. To ma prekvapilo, len nedávno si niekoľko vecí na seba kúpila. Vraj tehotenské ešte nemá... A je to vonku! Budem mať sestru alebo brata, no to je mi novina! Na rozdiel od ostatných rodinných príslušníkov som sa vôbec netešila, skôr ma to zarazilo. Ako si to mohli dovoliť? A to rozhodli bezomňa? Hmm... teraz sa už nič nedá robiť, len sa nad to povzniesť a začať sa pripravovať na príchod nového člena rodiny, čo znamenalo pripraviť sa na obrovskú a trvalú zmenu pre mňa.

Nakoľko bolo jasné, že na dovolenku v to leto, kedy sa súrodenec mal narodiť už nepôjdeme, naši mi zaobstarali program: dva týždne s našimi priateľmi a ich deťmi v Taliansku. Takže more predsa bolo, ale túto dovolenku som si neužívala tak, ako by sa patrilo, lebo som vedela, že keď prídem domov, súrodenec už bude na svete. S napätím som sa vracala domov a keď sme skoro ráno prišli do Bratislavy, naši priatelia mi oznámili, že sa mi včera narodila sestrička - Hanka.
Nepamätám si moju slovnú reakciu, ale presne si spomínam na môj pocit. Pocit hrdej staršej sestry, v ktorej sa náhle čosi zlomilo a začala sa tešiť domov, aby Hanku mohla vidieť. Bolo že to radosti, keď mi ju mamina ukázala cez okno v pôrodnici: bola krásna! Ružovučká, modrooká ako ja, čierne husté vlásky a zaťaté pästičky. Nevedela som sa dočkať, kedy ich už pustia domov. S ocinom sme za ten týždeň čakania všetko doma pripravili na príchod bábätka.

Našu prvú fotografiu mám od jej narodenia na nočnom stolíku: malinká je zabalená v perinke a spinká. Od prvej minúty mala všetku našu pozornosť, starostlivosť a lásku, obetavosť a to všetko má dodnes. Je z nej už veľká slečna, v júli bude oslavovať svoje deviate narodeniny. Po jej narodení sa v našej rodine veľa zmenilo: snažíme sa tráviť svoj voľný čas spolu hrami, dovolenkou, prechádzkami v parku, v lese, dostihami, Vianoce sú u nás naozaj štedré a veselé, lebo Hanka sa neuveriteľne dokáže tešiť a tým vykúzli úsmevy i na našich tvárach. Ja som už našim vyrástla a pomaly sa zberám vyletieť z hniezda, ale Hanku ešte budú mať dlho pri sebe a pri nej určite na duši omladli.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že egoizmus v človeku  víťazí, ale nie je to tak, neľutujem jedinú chvíľu strávenú s Hankou, pretože je výnimočná, milá a pre mňa nenahraditeľná osoba v mojom živote.