Biela riflová sukňa bola posledná vec na žehliacej doske. Už len plavky, slnečné okuliare, fén, nezabudnúť na pas, vytlačiť letenku a spočítať eurá. Na Swechate bolo opäť plno, ale nakoniec sa nám podarilo zaparkovať. Nakoľko som odchádzala z domu na celé leto, moja sestrička a rodičia si dali záležať na rozlúčke, ani mne nebolo všetko jedno a slzy mi na lícach uschli samé až pri odovzdaní letenky. Nevadí, aj keď ich milujem nadovšetko a budú mi chýbať, čaká ma leto na krásnom ostrove Kos plné zaujímavých aktivít animátorky v medzinárodnom tíme!
Po plynulom dvojhodinovom lete ( a chutných lasagnách z alobalovej misky) som vystúpila na malinkom letisku, najmenšom aké som mala možnosť doteraz navštíviť. Všade bol čulý ruch, taxíky odchádzali a prichádzali, na cestujúcich bolo vidieť nadšenie z nadchádzajúcich dovolenkových dní. Moje inštrukcie som mala stanovené ešte z agentúry: po príchode čakajte, šéfanimátor vás vyzdvihne. Nikto neprišiel... ani po dlhšom čakaní... radosť z nepoznaného ma ešte dlho po príchode neopustila: " Hotel Sovereign Beach, Kardamena please." Vchod do hotela bol rovnaký ako bol na webovej stránke, som tu správne! Recepčný ma priviedol do amfiteátra, v ktorom sa na pódiu nacvičoval hlavný večerný program. Po dlhom čakaní nasledovalo vrelé privítanie medzinárodného tímu 14 animátorov v zložení 10 Talianov, 1 Talianka pôvodom z Kuby a 2 Slovenky, so mnou už tri.
Môj šéf Max mal 163 cm, starostlivo potetované telo a vyholenú hlavu. Po miernych rozpakoch z môjho samostatného príchodu sa mi plynulo prihovoril poangličtenou taliančinou, privítal ma a poveril môjho kolegu Michela alias Barbarellu ( podobný bábke Pinocchia s výnimkou zlatých zubov ), aby ma zoznámil so zvyškom tímu. Pri bazéne sedela Melánia, rovnako prívetivá: bosá, potetovaná,s náušnicami v obočí, nose, jazyku i pupku, fajčiaca cigaretu ( keďže sa ujal Pinocchio, skúsim teraz ježibabu zo Snehulienky). Po zoznámení sa s ďalším členom som bola bez slov: Michela z Miniklubu čo dokumentovali nielen dve kričiace deti, ale aj jej roztečené vodové farby po uniforme. S radosťou ma privítala posunkami a slovami: Io no capisco inglese... Rovnakou cestou som sa zvítala s vedúcim športových turnajov - playbojom Andreasom, Dani našou choreografkou a jej priateľom Elvisom ( hodil by sa do Cigáni idú do neba), Alessiom v dievčenskom účese s podprsenkou na uniforme .... "Kam som to prišla ?!" Okrem šéfa nikto nehovoril po anglicky, hlavne že mi agentúra povedala, že idem do hotela pre anglických hostí a iný jazyk nie je potrebný! Napokon mi však svitla nádej v prívetivej slečne, ktorá ma privítala objatím a ľúbeznou slovenčinou, za ňou nasledovala ďalšia modrooká blond osôbka, rovnako Slovenka! Som zachránená! Teda to som si povedala ešte predtým, ako ma Lucia zaviedla do našej izbičky v suteréne vedľa odpadkov z reštaurácie, o ktoré sa každý deň starostlivo postarali mačky a potkany. Ako by povedal Boris Filan, zápach sa ako rádioaktivita šíril neviditeľne mestom.... v izbe sa nedalo hýbať, bola tam malá skriňa na uniformy, jedna posteľ a dva matrace ako ďalšie lôžka, stolík s jednou stoličkou a WC so sprchou. Počas celého leta a jesene som si kufre nevybalila, vlastne ani nebolo kde a v kútiku duše som dúfala, že odtiaľto odídem hneď ako
zistím ako sa mohlo stať takéto nedorozumenie: prečo ma sem tá agentúra vlastne poslala?!!Bola som nemilo prekvapená, ale stále som tam bola len prvú hodinu, takže po uviazaní krátkej sukienky a trička s logom talianskej CK, som pripravená do práce vykročila na moje nové pôsobisko, kde malo byť všetko pripravené pre detské aktivity. Malo.... Miniklub bol malý domček s obrovským neporiadkom, všade polepené papiere, umazané stoly, rozbité a rozhádzané hračky, tupé pastelky, špinavé umývadlá a záchody... Zhrozená som všetko dala do poriadku, lebo deti začali poobede prichádzať nanešťastie aj s rodičmi ( obdivovala som ich dôveru zveriť ich ratolesti do takej špiny a cudzím animátorom na celé 2 týždne pobytu). Môj prvý zverenec bol černoško Leo, mal sotva tri roky ( údajne som mala mať deti nad 6). Ale bol to prvý človek ktorý vedel po anglicky! Všetkého sa bál, plakal, kopal a hádzal sa o zem, sadol si do autíčka a hodinu sa z neho nepohol. Na konci jeho pobytu sme sa však stali kamarátmi, dokonca z mojich rúk nechcel ani ísť k mame a večer sa lúčil hlasným plačom... Do môjho príchodu nikto z animátorov ani netušil, že Miniklub existuje, Michela na všetko kašlala, vodila si do klubu nápadníkov, na obed deti nechala napospas ich vlastnému osudu zatial čo ona formovala svoju skvelú postavu gymnastikou v bazéne... Môj šéf ma prvé štyri dni zbožňoval: vymenil ma za Michelu a stala som sa šéfkou a organizátorom programu pre deti, začali sme chodiť aj na pláž, do detského bazéna, kreslili sme a vystrihovali koláže, hrali sa a čo bolo najlepšie, deti ma učili po taliansky. Najprv farby, potom jedlá, nakoniec celé vety. O tri týždne bolo v Miniklube vyše 20 detí, dokonca prišiel aj anglický turnus a ja som sa mohla realizovať, čo vzbudilo nedôveru u talianskych kolegov a tí sa nás Slovenky snažili potupiť a stiahnuť dolu ako len mohli.
Lucia je majsterkou v aerobicu, Kristína je úžasná tanečníčka, gymnastka a športovo sú obe nadané. Avšak, mali smolu, lebo boli pre tento animačný tím až príliš šikovné a pekné, ako Tiziana, vysokoškolsky vzdelaná 28 ročná Talianka, ktorá sa stala rovnako ako my, tŕňmi v ich oku... Okrem toho, že sme vždy upratovali po vystúpeniach šatňu, že sme nemali absolútne voľno okrem dvoch hodín denne. Keď prišli noví hostia tak sme nemali ani tie, bolo potrebné ísť pre nich na letisko, ubytovať ich a pomôcť s organizáciou pobytu. Každý večer sa rozhodli urobiť za svojim príjemným správaním bodku počas gala programu. Museli sme tancovat Mouline Rouge v príslušných kostýmoch, zabávať mužské publikum, podieľať sa na ďalších talianskych vulgárnych scénkach kabaretu, na ktorých sa všetci zabávali. Pojem Slovák sa stal nadávkou a ňou častovali aj Tizianu, ktorá sa s nami skamarátila nakoľko mala rovnaký osud. Keď som pracovala v Miniklube aj o hodinu dlhšie, lebo deti mali program, skrátila som si cestu do hotela okolo bazéna, kde ma čakali talianski hostia, a nakoľko som bola Slovenka, hodili ma oblečenú aj s taškou a topánkami do bazéna. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa z pool baru vynoril môj šéf a víťazoslávne sa na mňa uškrnul... To mám vraj za to, že som ho zbila keď ma sexuálne obťažoval, za to, že ma urážal, klamal a ja som mu nič neostala dlžná a za to, že ho ignorujem a nechcem s ním nič mať. Každý deň som sa chystala odísť, ale nebola som v tom sama. Boli tu ešte Lucia s Kristínou, ktoré som nemohla nechať tam, nakoľko sa medzi nami vytvorilo silné priateľské puto a pomáhali sme si ako sa len dalo.
Na večeri, kde sme museli jedávať s hosťami pri ich stoloch a prejavovať im náš záujem o nich som si vypočula ( našťastie som nerozumela po taliansky skoro nič, no bohužiaľ, začalo sa to zlepšovať) rôzne veci: môj šéf si myslí, že som anorektička, bez vzdelania, animácia je to najlepšie čo nás všetky mohlo postretnúť, lebo my žijeme medzi kravami, nemáme peniaze a poriadnu strechu nad hlavou. Mnohí hostia nás ľutovali, iní nami opovrhovali. Nikdy nezabudnem na ich prekvapené tváre potom, keď som im vysvetlila, že ja ľutujem ich...
O pár dní mám bakalárske štátnice na Katedre manažmentu kultúry a turizmu na UKF v Nitre a medzi mojimi otázkami som našla aj č. 17: animácia, jej druhy, kvalifikácia pre ňu. Nad tým som sa pozastavila, lebo to, čo hovorí teória s praxou nemá spoločné okrem slova animácia vôbec nič...
U nás agentúry robia rozhovory v angličtine aj iných jazykoch, aby si overili spôsobilosť uchádzača, musí mať maturitu a vzdelanie v odbore CR, najlepšie i prax, príjemné vystupovanie, zodpovednosť, dochvíľnosť, bezúhonnosť je samozrejmá, žiadne problémy s alkoholom či drogami, o tom niet pochýb. Toto požadujú na Slovensku, skúste hádať čo požadujú napr. v Taliansku. Máte pravdu! Nič z toho!
Max ako náš cappo sedel pár rokov vo väzení a z Talianska ho vraj vyhostili, má nemanželské dieťa a bol rád, že skončil základnú školu, do svojich 25 rokov bol opravárom, konkrétne sa špecializoval na spojazdnenie upchatých toaliet v hoteloch. Už 8 rokov robí animáciu a to je pre neho životným poslaním! Melánia ako šéfka aerobicu bola kuchárka bez maturity, s postavou ošípanej tesne pred zabíjačkou. Andreas mal ekonomickú školu, ale nakoľko nebol schopný nájsť si prácu v odbore, stal sa animátorom a po večeroch spoločníkom. Dani a jej prívetivý priateľ Elvis neboli o nič vzdelanejší, Dani si zarábala tancom a neobťažovala sa ani dať svojmu manželovi vedieť, že si našla priateľa a on ju už neuvidí. Alessio bol prvák na výške ako my, informatik. Bohužiaľ, práca "animátora", do ktorej ho Andreas zaučil bola lukratívnejšia ako vzdelanie a jeho budúcnosť. Skončil školu a pridal sa k medzinárodnému tímu animátorov, na ktorých nikdy nezabudnem, nakoľko sa to ani nedá, keďže chodili na raňajky priamo z barov a diskoték, spotení, smradľaví od cigariet a marihuany, alkoholový závan bolo cítiť až na chodbu... Ale nebol čas na vytriezvenie, keďže večer pred programom už boli fľaše otvorené opäť.
Ako zvládnuť život animátora? Mať pevné zásady a byť si vedomý svojich kvalít bez ohľadu na to, kde ste a s kým máte tú česť. Nikdy neviete, aj pri tej najserióznejšej agentúre, čo vás postretne a aká bude realita. Dnes sa už na túto skúsenosť pozeráme všetky tri inak: potrebovali sme ju, aby sme si zložili ružové okuliare a aj negatívna skúsenosť je to, čo nás v živote posunie ďalej.
" Prečo plačete, stalo sa vám niečo," pýta sa letuška krátko po štarte lietadla. "Nie, som v poriadku, len idem domov. Ja konečne idem domov!"
Komentáre